1. Otec arcibiskup Bezák je Boží pomazaný. Ani sám slávny Dávid si nedovolil
siahnuť na život jeho nehodného predchodcu kráľa Šaula, ktorý ho prenasledoval,
a to v situácii, keď sa mu naskytla na to príležitosť. Ako dôvod uviedol: „Nevztiahnem
naň svoju ruku, lebo je Pánov pomazaný“ (1Sam,24,7). Pritom aj sám Dávid bol už
vtedy pomazaný! (1Sam16,1-13). Nepatrí sa a je preto neprípustné, aby niekto siahal
na ktoréhokoľvek pomazaného Cirkvi, a to ani keby bol aj on sám pomazaný.
2. Keď sa prenasledovateľovi Cirkvi Šavlovi, ktorý dychtil po zabíjaní kresťanov, na
ceste do Damasku zjavil Ježiš Kristus s otázkou: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasledu-
ješ?“ (Sk9,4), si uvedomil tú veľmi zaujímavú a tajomnú skutočnosť, že Cirkev nie je
obyčajná organizácia horlivých rybárov, colníkov, hriešnikov, vykladačov písma, kňa-
zov či biskupov. Pochopil, že Cirkev je dejinami kráčajúci Ježiš Kristus v novom
tele, v takom organizme, ktorý sa skladá z množstva buniek – individuálnych veriacich
spomedzi všetkých národov. Cirkev nie je žiadna organizácia, ale organizmus.
Sv. Pavol si vtedy uvedomil, že nie Cirkev učí, keď učí v mene Ježiša Krista, ale
Ježiš Kristus sám: „Kto vás počúva, mňa počúva, ...“ (Lk10,16) ... Analogicky keď
Cirkev napomína, usmerňuje, uzdravuje, povoláva, posiela, kriesi, očisťuje, vy-
háňa diablov, odpúšťa hriechy, nasycuje ľudí Telom a Krvou Pána Ježiša, nie
ona to robí, ale Ježiš Kristus sám skrze svoje nové telo, tak ako kedysi. Ten istý
Ježiš, ktorý chodil po zaprášených cestách Judey a Galiley je teraz prítomný tu medzi
nami a v nás v tomto svojom novom mystickom tele – Cirkvi. „Vari neviete, že vaše
telá sú Kristovými údmi?“(1Kor6,15), píše sv. Pavol.
Učí: „Kto vás počúva, mňa počúva, ...“ (Lk10,16), a aj keby tí učitelia boli duchom priam potomkami
starozákonných farizejov a zákonníkov, usmerňuje: „... robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia,
ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú“ (Mt23,3).
Povoláva, posiela a ustanovuje: sv. Petra poveril jej vedením Cirkvi: „Pas moje baránky .... a ovce ...
kým neprídem“ (Jn21,15-23), a dal mu k tomu aj moc kľúčov nad všetkými ľuďmi: „... čo zviažeš na
zemi, bude zviazané na nebi ...“ (Mt16,19). Odpúšťa hriechy (Mt9,6), keď odpúšťajú: „komu odpustíte
hriechy, budú mu odpustené“ (Jn20,23).
Dáva sa za pokrm: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo“ ... „toto je moja krv ...“ (Mt26,26-28).
Uzdravuje, kriesi, očisťuje a vyháňa diablov (Mt10,8) rukami apoštolov, starších – kňazov
a biskupov.
Prebýva v nej a nemieni ju opustiť: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“
(Mt28,20).
Pritom apoštolom dáva oprávnenie: „A keby (niekto) ani cirkev nechcel poslúch-
nuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt18,17), lebo: „kto vami pohŕda, mnou
pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk10,16).
Keď je teda Cirkev Ježiš Kristus sám, mali by sme svoj postoj k nej radikálne zme-
niť. Ako by to vyzeralo, keby sme Ježiša Krista akceptovali, ale Cirkev, v ktorej prišiel
ako vo svojom novom tele až ku nám, nie? To by sme bičovali a križovali jeho telo!
Ako by to vyzeralo, keby svalové bunky chceli demokraticky hlasovať, či vykonajú to,
čo chce hlava? V zdravom organizme má všetko svoje miesto a poslanie. Organizmus
z ľudí, ktorí majú slobodnú vôľu, môže fungovať len ak tí ľudia budú rešpektovať
a akceptovať = poslúchať úlohu všetkých jeho orgánov. Kto preto pohrdne Cirkvou,
v ktorej sa ako vo svojom tele viditeľným spôsobom prejavuje sám Ježiš Kristus, ktorý
je dokonca aj pomazaný, a to par excellence, ako to má v mene (doslovný preklad
slov Kristus alebo Mesiáš znamená Pomazaný), pohŕda Bohom.
O poslušnosti: sv. Peter vysvetľuje, ako sa máme správať voči svojim nadriadeným:
„Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou pánom a nielen dobrým a miernym,
ale aj zlým. Veď je to milosť, keď niekto pre svoje svedomie pred Bohom znáša
bolesti a nespravodlivo trpí.“ (1Pt2,18-19). Sv. Pavol ide ešte ďalej: „Otroci, poslú-
chajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista. ... ako
Kristovi služobníci, ... ochotne ako Pánovi, a nie ako ľuďom.“ (Ef6,5...7). Keď tieto
slová platia pre svetské ustanovizne, o čo skôr poslúchajte Cirkev s bázňou a chve-
ním z úprimného srdca ako Krista ... a nie ako ľudí.
My kresťania veľa dlžíme v tejto záležitosti svojim predstaveným, a to nielen svet-
ským, ale predovšetkým duchovným. Keď niekto tvrdí, že je pravý učeník Ježiša Kris-
ta, a my nemáme možnosť, ako to zistiť, ukáže sa to hneď v jeho poslušnosti nadria-
deným. Či to robí len naoko, z povinnosti, za peniaze, alebo ako samému Pánovi. Či
dokáže spojiť svojho predstaveného s predstaviteľom Božej vôle. Tam sa ukáže sku-
točné zmýšľanie! A poslušnosť je úctyhodná nie vtedy, kedy sa nám chce, ale predo-
všetkým, keď máme tisíc dôvodov pre neposlušnosť. Slová mýlia. Kto je kto, sa vo
vzťahu voči Ježišovi ukáže v poslušnosti voči všetkým, ktorí sú nám ustanovení za
nadriadených.
O súde pred neveriacimi: V 1. liste Korinťanom, kap. 6: Spory kresťanov pred
pohanskými súdmi, 6,1-11 píše sv. Pavol: „Kto z vás sa odváži, keď má s iným spor,
súdiť sa pred nespravodlivými, a nie pred svätými?! ... Ale brat s bratom sa súdi –
a to pred neveriacimi?! Už to je vôbec chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo
radšej nestrpíte krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu? Ale vy krivdíte a škodíte,
a to bratom!(1Kor6,1-8). Aká je to len hanba a pohoršenie, keď sa veriaci súdia pred
neveriacimi!? Kto bude chcieť byť kresťanom, keď bude vidieť, ako sa žerú.
Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú.!
Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili do mora,
akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. Dávajte si pozor!“ (Lk17,1-3).
Čo potom bude s tými, čo pohoršia množstvo, celý národ? Čo spôsobia tieto spory
v srdciach veriacich, ktorí sú skutočne maličkí oproti „stĺpom v Cirkvi“ a sú skutočne
citliví na takéto veci? Koľkí sa už nechali strhnúť ku kritike a odmietaniu (neláske až
nenávisti) tých, ktorí raz boli, aj keď neprávom, označení za „hriešnikov a smilníkov“?
V koľkých sa podkopala a oslabila dôvera v Božiu ustanovizeň Cirkvi!? Pritom Cirkev
je to „potomstvo, ktoré Boh ustanovil poraziť hada a jeho potomstvo. Akú šancu bude
mať, keď sa bude sama vnútorne porážať? Komu slúžia tieto rozbroje? Veriacim
a Cirkvi určite nie. Nepriatelia Cirkvi majú žatvu a radujú sa jej ako malé deti. My
nepotrebujeme liberalizmus, ateizmus ani marxizmus: My sa dokážeme zložiť aj sami.
Kto si zoberie na svedomie stratu večného života čo len jediného človeka, keď duša
človeka je cennejšia ako celý svet a každá škoda na duši zostáva naveky?
Sv.Pater Pio, hoci bol stigmatizovaný, mal z Vatikánu proti vôli veriacich 16 rokov zá-
kaz slúžiť sv. omše na verejnosti a spovedať. Svoj údel prijal ako od samého Ježiša.
Tú dobu bol uliahnutý akoby na púšti tak, ako sv. Pavol po svojom obrátení a po uply-
nutí tejto doby, v ktorej pracoval len na sebe a svojom vzťahu k Ježišovi, sa z neho
vykuklil jeden z najväčších a najvplyvnejších mužov minulého storočia, ktorý ešte aj
po svojej smrti do dnešného dňa oslovuje, udivuje a získava nasledovníkov. Na sklon-
ku života ďakoval tomu, kto bol zodpovedný za jeho „potrestanie“. Ako dôvod uviedol,
že ho tým „trestom“ uchránil od straty večného života. V samote a v odlúčení, totiž
zistil, že keby bol pokračoval v tom, čo a ako robil, by bol býval s istotou zatratený.
Cirkev sa skladá z ľudí, ktorí majú hriešnosť ako základnú črtu, ktorá charakterizuje
ich prirodzenosť. Človek nie je len homo sapiens, ale aj homo pecator. Preto všade,
kde sa objaví, všetko zaváňa touto jeho človečinou. Aj v Cirkvi. My sa k tomu aj
hlásime. Hriešnosť musí byť, lebo by sme si inak mysleli, že patríme k „elite“ sveta.
Pýcha je totiž neliečiteľná choroba. Niet lekára, ktorý by ju dokázal vyliečiť, ani sám
Boh - Ježiš Kristus. Zomrel za všetkých, ale okrem hriešnikov ho nikto neprijal. Ľahšie
je mu vzkriesiť z mŕtvych tisíce hriešnikov, ako uzdraviť jediného pyšného. Preto je
dobré, aby boli v Cirkvi aj pohoršenia. Tie ju chránia.
Všetci sa zhodujeme v tom, že otec arcibiskup je v ťažkej situácii a ťažko sa mu
dýcha. Mal odvahu vystúpiť pred verejnosť a povedať nám maličkým, ktorí sme
ničomu nerozumeli, ale ani teraz nevieme viac, čo ho trápi. Ale vypočuli sme ho.
Nejde tu však len o neho. Ide o množstvo znepokojených, bezradných a pomýlených
maličkých, ktorí nerozumejú ničomu a sú dezorientovaní. Za kým majú ísť? Keď
som bol malý a vycítil som zo správania svojich rodičov, že nie je niečo medzi nimi
v poriadku, nezaujímalo ma, kto z nich má pravdu. Len toho som sa bál, že sa
rozídu. V rovnakej situácii sme teraz aj my maličkí. Nerozumieme ničomu. Nie sme
ekonómovia, aby sme vedeli jeho pochybnosti potvrdiť alebo vyvrátiť. Pochybnosti
sú pochybnosti len dovtedy, kým sa potvrdia, ale možno i nepotvrdia. Nie sme ani
teológovia, aby bral ohľad na náš názor. Tak čo?
„Otec arcibiskup, prosíme Vás ako tí, čo ničomu nerozumejú, nerozíďte sa so Svätým
otcom ani ostatnými biskupmi Cirkvi. Tak, ako ste z ohľadu na nás pekne a s odvahou
cez médiá vysvetlili, čo všetko Vás trápi, tak teraz bez ohľadu na to, kto si čo myslí
a bude myslieť že má pravdu, kvôli nám a bez ohľadu na to, kto má pravdu, bez
hanby verejne a cez médiá vyznajte svoju vieru v Ježiša Krista tým, že požiadate
sv. Otca o porozumenie v tejto pre Vás ťažkej situácii a poproste ho o odpustenie
pre svoje zaváhanie a zapochybovanie. Nič na tom nie je. Stali ste sa arcibiskupom
diecézy, ktorá bola v stave nie podľa Vašich predstáv. Chceli ste zmeny, a nešlo
to tak, ako ste si to želali. Aj my sa chceme veľakrát zmeniť a nejde nám to. Ale
modlitba a pôst, Eucharistia, spoveď a ruženec! ... to sú nástroje! Možno práve aj tie
zmeny, ktoré ste chceli dosiahnuť si žiadajú práve takúto kanonádu Vašich modlitieb
a obiet na púšti s Pánom. Pán Ježiš Vám dáva túto príležitosť ako svoju milosť.
Potom, keď On uváži, že už prišiel čas, pošle za Vami ako za Pavlom z Tarzu svojho
Barnabáša, privedie Vás späť a poverí tak ako jeho oveľa významnejšími úlohami.
Mali ste len vidieť, akú radosť mali nepriatelia Cirkvi a Sv. otca po sérii Vašich
vystúpení v televízii! ... v Cirkvi je konečne schizma... . Cirkev bola v rozpakoch
a smútku. Vám pochlebovali. My sme tomu nerozumeli. Treba, aby ste teraz 100 krát
takú radosť urobili nám, maličkým, keď práve tým nepriateľom našej spásy ukážete,
že Ježiš Kristus je skutočne Pán pánov a Kráľ kráľov.
Tak isto nás maličkých prosím povzbuďte, aby sme Vám to uľahčili, aby sme bez
najmenšej známky zatrpknutosti s láskou prijali ako samého Ježiša Krista aj tých, ktorí
Vás budú vo Vašej neprítomnosti zastupovať. Povedzte nám, že sa budete za nás ako
za svoje deti modliť. Aj my sa budeme, aby Pán Ježiš urobil nápravu. Nech sa pretnú
siete a štruktúry zla – kúkoľa, ktorý zasial do Cirkvi diabol.“
